... a takto to začalo....

Autor: Martina Zerolová | 17.9.2020 o 21:30 | (upravené 17.9.2020 o 21:44) Karma článku: 2,13 | Prečítané:  279x

Hneď v úvode ďalšieho článku vám chcem všetkým poďakovať za ohlasy. Netušila som, že môj prvotný nápad bude mať takú odozvu.. ozaj ste ma všetci veľmi potešili. :)  

Budem sa snažiť písať viac-menej chronologicky, presne tak ako sa začal môj život s novou “kamoškou”bolesťou

Chcela by som vás však poprosiť, myslite na svoje zdravie skôr, ako sa dostanete do akútneho stavu. Pretože potom už bude postup a liečba úplne závisieť od (ne)šťastia, na akého lekára natrafíte. Ono by to nebolo ani také hrozné a neriešiteľné – hoci áno, v mojom prípade to tak bolo – pokiaľ nenatrafíte na lekára, pre ktorého ste len číslo vo výkaze pre zdravotnú poisťovňu, a nedopadnete podobne ako ja, ale k tomu sa ešte dostaneme. 

Chcem ešte v úvode podotknúť, že okrem EPC nebudem menovať lekárov a ani zdravotnícke zariadenia. Dôvod je jednoduchý – určite sa v tom nájdu aj sami… To ostatné je už na ich svedomí (prípadne nesvedomí).

Vráťme sa teda spolu dojúla roku 2013, keď ma v práci, pri bežnej činnosti lektora v múzeu (túto prácu som milovala :) ) začal dosť bolieť chrbát. Riešila som to samozrejme ako každý – voľne dostupnou liekovou náplasťou, ktorá síce utlmila bolesť, ale samozrejme neriešila jej príčinu. Fungovala som preto ďalej až do momentu, keď som sa jedno ráno (12.8.2013) zobudila v stave, že driek som mala úplne zablokovaný, no aj napriek tomu som sa odhodlala ísť do práce. To bolo však, ako sa neskôr ukázalo, zlé rozhodnutie. 

13.8. 2013  som sa teda podelila s boliestkami na svojej časovej osi s priateľmi a hľadala u nich možné riešenia, všetky ale smerovali k jednému – vyhľadať pomoc lekára.


Nasledujúci večer po konzultácii s obvodnou lekárkou ma zákonitý odviezol na urgent - teda ten neurologický, kde pani službu-konajúca lekárka zhodnotila môj stav ako na “nie nutný hospitalizácie” – čo sme ostali prekvapení obaja. Jediné čo urobila je, že mi dala odporúčanie na CT driekovej chrbtice… Už potom len odporučila opätovnú návštevu obvodnej lekárky, ktorá mala zvoliť ďalší postup.

Poslúchla som a hneď na druhý deň som navštívila moju obvodnú lekárku, ktorej vďačím za veľa a ktorej dôverujem. Pani doktorka zhodnotila môj stav ako akútny a teda mi odporučila objednať sa u neurológa a nasledovné ambulantne podávané infúzie podľa odporúčania lekárky z urgentu. 

Bola som si vedomá toho, že ten zvláštny pocit vo mne nebol v poriadku… A že môj stav bol úplne ľahučko riešiteľný hospitalizáciou (neskôr sa veľmi uznávaný neurochirurg vyjadril presne v tomto zmysle). Objednala som sa teda na ambulanciu neurologičky, ktorá dovtedy mala v dispenzári(starostlivosti) aj môjho syna. 

Myslela som si, že výsledok z CT a lekárska správa z urgentu jej pomôže určiť postup, ktorý mi mal pomôcť. Dotyčná “lekárka” však spravila niečo čo bolo pre mňa nepochopiteľné, dala ma na lôžko a urobila manéver, ktorý rozhodol o mojom osude :( . Úplne odignorovala výsledok z CT, ktorý nebol až taký vážny, a bol konzervatívnou liečbou riešiteľný. S výsledkom som sa opäť podelila s priateľmi dúfajúc v rýchle riešenie. 

Čo nasledovalo po manévri dotyčnej (ťažko sa mi píše lekárky) sa podobalo na dni ktoré nemali konca. Rehabilitácie v akútnom stave trvali ani nie týždeň, keď už aj rehabilitačná lekárka aj môj fyzioterapeut skonštatovali, že rehabilitácia teda nie je tak úplne vhodná. Znova som sa teda vybrala k svojej obvodnej lekárke po pomoc… No a tá keď videla v akom stave som prišla, ihneď kontaktovala kliniku algeziológie, teda, inak povedané, ambulanciu chronickej bolesti.

 

 

Rozhodli sa urobiť ambulantnú diagnostickú "tlakovú kaudálnu blokádu (ďalej len TKB). TKB však pomohla len na veľmi malú chvíľu, tak sa teda rozhodlo o mojej následnej hospitalizácii na oddelení tejto kliniky. Keďže v našej republike v tom čase panovali limity zdravotných poisťovní, bol trochu problém s dátumom môjho prijatia... Ale nakoniec sa to podarilo a nič nebránilo tomu, aby mi boli podávané infúzie, ďalšie TKB a iné postupy, ktoré pomohli a ja som s úsmevom (a hlavne uvoľneným blokom ľavej nohy) išla po týždni “baletným krokom” domov… Pri hospitalizáciách som sa stretávala s ľuďmi, ktorým som dala úsmev a ktorí dali úsmev mne :) nech to bolo akokoľvek ťažké - úsmev a humor vždy pomohol… 

Zlepšenie však bolo krátkodobé – presne tak, ako predpokladala lekárka na oddelení algeziológie. Manévrom “neurologičky” sa mohol stav, ktorý ukázalo CT, úplne zmeniť - čo sa teda aj stalo. Kontaktovala som teda známeho neurochirurga v Košiciach, (práve jemu som z dôverou zverila v roku 2004 svojho syna) ktorý sa vyjadril, že by ma chcel vidieť a vyšetriť. Predtým však odporúčal MRi driekovej chrbtice… Nikdy nezabudnem na ochotu sestričiek na MR v Prešove - Sekčove, kde bol v tom čase jediný “open” magnet. Výsledok tohto MRi aj vyšetrenia na neurochirurgii v KE bol dátum mojej prvej operácie - 11.11.2013!!! Môj prvý príspevok pre priateľov znel veľmi pozitívne – optimista sa vo mne nezaprel :) a moja radosť zo skoršieho prepustenia do domácej liečby tiež. :)

 

Myslím, že takto pozitívne ukončím moje prvé rozprávanie o tom, ako sa začal môj boj. Nie som si však istá, či by som tento boj zvládala tak s nadhľadom a úsmevom, nebyť podpory rodiny a priateľov – či už tých reálnych, alebo aj na sociálnej sieti. Ono sa to vo finále nevylučuje.

Vždy to bolo o vnútornom nastavení sa, a hlavne cieli. Mojím cieľom vždy bolo prijať bolesť ako súčasť života, ale neprijať ju ako doživotnú “spoločníčku”. S dôverou som sa vždy obracala na lekárov, sestričky a zákroky, ktoré sľubovali úľavu… Nech už bola akákoľvek krátkodobá, využila som ju naplno. Či už na cvičenie, aktivity s rodinou a hlavne som dávala to, čo mi bolo dané - pomoc v núdzi tým, čo ju potrebovali (hoci žiaľ aj zneužívali). Bolesť ma donútila naučiť sa ručnú prácu (háčkovanie hračiek) a ňou robiť radosť - o tom však niekedy inokedy. :) 

Toľko zatiaľ o prvých mesiacoch. V ďalšom článku bude pokračovanie – možno trochu skrátené a odľahčené – aby to zase nebolo až také smutné čítanie. :) 

 

Majte krásne dni a nezabudnite na úsmev :) 

Maťa 


 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Matovič s nami nežartuje

On tie nezmysly myslí vážne.


Už ste čítali?