a som späť....

Autor: Martina Zerolová | 2.2.2021 o 16:44 | Karma článku: 1,60 | Prečítané:  170x

..Po dlhšej odmlke znova sadám za klávesnicu, aby som splnila sľub na konci posledného príspevku.  Zároveň však vám dlhujem vysvetlenie tak dlhej odmlky a tým bola trochu väčšia únava zapríčinená odvykacím obdobím od fentanylu.

Začnem však tam, kde som prestala chronologicky písať svoj “príbeh”… 

Po druhej operácii (máj 2014) som sa snažila opäť dodržiavať všetky odporúčania operatéra, fyzioterapeuta aj lekárky z algeziológie. Po uplynutí pár týždňov od ukončenia rehabilitácii mi však bolo jasné, že sa to neuberá správnym smerom, znova sa objavil ťah v pravej nohe a bolesť v drieku. Opäť som teda vyhľadala algeziológa s ktorým sme sa dohodli na opätovnom podaní TKB (tlakových kaudálnych blokád) a keďže vedeli ako dopadli ambulantné rovno ma v septembri 2014 prijímali na oddelenie na celkovú liečbu - infúzie,TKB, banky a Rebox terapiu. Bola som nesmierne rada, že tentoraz to bolo s úžasným výsledkom a ja som dúfala v môj skorý návrat do práce, ktorú som milovala. Všetko však skomplikoval veľmi silný záchvat migrény, ktorý viedol k návšteve urgentu. Mala som však šťastie a službu mal môj neurológ, ktorý rozhodol o okamžitom príjme na neurologické odd.(koniec októbra 2014).  Nebudem písať priebeh tej hospitalizácie ani o prístupe personálu, vrátane prednostu či “izbovej” lekárky, to by bolo na ďalší článok a rozhodla som sa nebyť až tak negatívna. 

Celá hospitalizácia nebola však o riešení mojej migrény, “niekto” sa rozhodol “riešiť”môj chrbát, na ktorý som sa vôbec nesťažovala, keďže hospitalizácia v septembri priniesla želaný efekt. 

Toto ignorovanie mojich sťažností a fakt, že mi kortikoidy podávané infúzne nerobia dobre a spôsobujú mi stále väčšie bolesti, vyústilo do stavu, keď som opäť v bolestiach telefonovala lekárke na algeziológiu s prosbou o presun na ich oddelenie. Presun však nebol možný, tak som požiadala o prepustenie z odd.neurológie s tým, že ma následne o 2 dni prijímali na odd. algeziológie v stave, že pravá noha bola úplne stŕpnutá a takmer nefunkčná. Boli mi podané infúzie a odporúčanie na čo najskoršie riešenie neurochirurgom. Zhodou náhod a intervenciou známeho detského odborného lekára sa podarilo dostať moju dokumentáciu k známemu veľmi uznávanému neurochirurgovi v Ružomberku, ktorý sa rozhodol ma 4. decembra 2014 opäť operačne riešiť. Výsledkom bola stabilizačná operácia L5/S1 s úplnou náhradou poškodenej platničky a zavedením “facet wedge” výstuže v L4/L5 segmente. 


Úľava prišla takmer okamžite, pravá noha začala poslúchať a po týždni na pooperačnej JIS , som sa už prechádzala po chodbe :) … nepíšem, že to bolo ľahké, ale podpora rodiny a priateľov ma posúvala vpred a dávala mi silu prekonávať pooperačnú bolesť. 

 

Tu nie kde by som skončila môj príbeh ohľadne operácií. Stále som verila, že tá posledná bola pre mňa definitívnou bodkou za bolesťami, aj keď som vedela, že ma čaká oveľa dlhšia cesta rehabilitácii a pevnej vôle, ktorá trvala takmer celý rok 2015. Počas tohto roka som si však myslela, že bolesť, ktorá bola riešená buď lokálnymi obstrekmi alebo dostupnými liekovými prípravkami je len dočasná. Niekedy v tomto čase som sa vďaka iniciatíve môjho lekára na algeziológii dostala na prvú konzultáciu do EuroPainClinics v Košiciach. Nikdy nezabudnem na pocit, aký som mala po tejto konzultácii a aký trval po všetkých mojich návštevách a zákrokoch v tejto klinike. V januári sa udiali 2 podstatné zvraty v mojej liečbe a to úplne prvá epiduroscopia v EPC a začiatok liečby opiátmi. 

Napíšem vám teda niečo o epiduroscopii, pretože je to zákrok, ktorý mi dosť výrazne pomohol (čo sa týka ťahu v nohe). Zákrok bol robený v ľahkej sedácii, bol mi podaný liek na utlmenie vedomia stále som však bola pri vedomí a komunikovala s lekárom, MUDr. Mlákom, ktorý výkon robil. Celý zákrok bol v zákrokovej/operačnej miestnosti pod stálym snímaním RTG a pod dohľadom lekárov z ARO. Zákrok trval ani nie 20 minút, a zostal mi po ňom jeden steh na kostrči - kadiaľ bol vedený port na kameru a laser. Musím napísať, že z môjho pohľadu nebol vôbec bolestivý, skôr som s toho mala srandu - ako takmer pri každom zákroku u nich :D …

Ůčinok bol okamžitý a ja po hodinke na pooperačnom lôžku (stihla som aj fotku pre priateľov na soc. Sieti, ktorý na mňa mysleli ), som bola schopná obehať obchody a navštíviť priateľku s deťmi :) 

Bolesť sa však objavila znova asi po mesiaci od zákroku, čo bolo pre mňa veľkým sklamaním ale zároveň som bola vďačná za tie chvíle bez nej. Nasledovalo nastavenie na opiátovú liečbu - najskôr liekovú (Palexia) a neskôr v júli nasledovala forma náplastí - najskôr to bolTransteca po alergickej reakcii na samotnú náplasť (nie účinnú látku) mi bol predpísanýfentanyl, ktorý som mala až do 2. novembra 2020. 

V tejto chvíli by som chcela zostať nezaujatá ale.. Asi to nedokážem, keďže opiáty sú síce účinné ohľadne bolesti na začiatku, ale po čase úplne ovplyvnia Vaše správanie, pohľad na svet, život, ľudí okolo vás, bežné činnosti či doslova chuť žiť. Ovplyvňujú reč aj myslenie, prežívanie radosti či smútku .. všetko je o útlme. Úprimne priznám, že som chvíľami rozmýšľala nad zmyslom môjho života. 

Práve vo chvíli, keď po druhej epiduroscopii (december 2019) som bola oboznámená s tým, že sa vyčerpali všetky možnosti liečby (a bolo úplne jedno či konzervatívna alebo mininvazívna v EPC) som myslela, že môj život bude len o prežívaní a ďalších “udržiavacích” zákrokoch. Bola som presvedčená že sa všetko bude uberať zlým smerom. Pri kontrole v KE po 6 týždňoch po zákroku napadlo MUDr. Mláku, že ma navrhne na riešenie neurostimuláciou. Systém túto jeho požiadavku koncom januára 2020 vyhodnotil ako oprávnenú a mňa ako vhodného adepta. Následne som vo februári absolvovala rozhovor s MUDr. Rapčanom v EPC v Bardejove, ktorý bol za implantáciu SCS a vysvetlil mi všetko potrebné. Určite si viete predstaviť, ako sa v tej chvíli môj život zmenil, hlavne pocit, že sa moje bolesti dajú vyriešiť a hlavne, že sa našiel ČLOVEK, ktorý ju riešiť CHCEL. Bola a som neskutočne vďačná za šancu žiť život bez bolesti - aj keď pán doktor bol vo vyjadreniach veľmi opatrný, ja som verila, že čo i len minimálna zmena bude lepšia ako to, čo som prežívala - najmä intenzita bolesti a kvalita života. 

 

Myslím, že to, čo nasledovalo potom si zaslúži svoj osobitný článok - možno už veľmi skoro - sľubujem. :) 

Téma posudkovej činnosti v Soc. poisťovni a následný boj bude témou článku v druhej polovici februára. :) 

Takže priatelia a čitatelia želám vám hlavne pevné zdravíčko, v týchto časoch je to veľmi aktuálne a potrebné... A hlavne feedback a otázky potešia ... 

 

Vaša Maťa... :) 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?